|
• Všeobecné dejiny
• Habovka do roku 1944
• Habovka v rokoch 1945 - 1948
• Habovka v rokoch 1949 - 1950
Všeobecné dejiny
Najstaršie dejiny územia Oravy, ako i samého Slovenska nie sú nám dostatočne
známe a dávajú podnet k mnohým dohadom.
Archeologické nálezy dosvedčujú, že na území Oravy a to dolnej časti hlavného
údolia boli už predhistorické sídliská na rozličných miestach, hlavne však v
okolí Veličnej, Oravského Podzámku a Tvrdošína. Tieto nálezy pochádzajú
približne od 4. storočia pred n. l. do 9. storočia n. l.
(L. Niederle – Slovanské starožitnosti).
Ku koncu tejto epochy nájdené predmety vykazujú známky slovanského rázu. Sú
mienky, že z druhého stor. n. l. pochádzajúca Ptolomaiova mapa dokazuje prechod
tzv. Ptolomaiovho chodníka, vedúceho zo Slovenska do Poľska cez Turiec a údolím
Oravy (A. Chaloupecký – Staré Slovensko). Meno Orava odvodzuje sa novšie z reči
keltickej (galskej) zo slova arvas, arva, čo má značiť bystrý, bystrá (L.
Niederle - Původ a počátky národa slovanského), a podľa tejto mienky z
praobyvateľmi tu bývajúce, alebo po nich prišlé slovanské národy prevzali a
podržali to pomenovanie hlavnej rieky údolia, od ktorej dostal meno i sám kraj,
ktorý musel byť v ten čas prirodzene len veľmi riedko obývaný a to azda len
skupinami niekoľkých kmeňov.
Prvú stopu v listinách nachádzame z oravského kraja v listine kráľa Bélu IV.,
ktorú vydal v r. 1261 ako výsadnú listinu liptovským osadníkom. Je v nej
spomenutá osada Tvrdošín, kde sa má platiť kráľovský tridsiatok čiže clo a to
len od súkna, soli a olova, ktoré predmety v ten čas dovážali sa z Poľska. Z
umiestnenia tejto colnej stanice treba súdiť, že až po ňu siahala, smerom k
severu a východu obývaná časť Oravy, ktorá v 12. a 13. storočí patrila spolu s
Liptovom, Turcom a Zvolenom ku kráľovskému majetku, ktorý sa označoval ako
Zvolenský les – sylue de Zolum.
1261 Bela IV., výsadná listina, - congresionum populorum nostrorum de Lipton
(Néhai Rajezányi Adam kéziráti gyüjteményehöl)
W.Arp. XI/350/502
Ďalšia, písomne podložená zmienka o Orave podchádza z roku 1267, a to v listine,
ktorá sa týka majetkového sporu rodiny Balassa. V tejto listine je záznam o
majetku Orava s hradom tam jestvujúcim, ktorý spolu s Vrbicou v Liptove,
Trebostovom, Mutníkom a Trnovom v Turci bol zamenený s majetkami Teplička, Varín
a Žilina v Trenčianskom. Z tejto zámeny treba súdiť, že Orava vtedy nemohla mať
zvláštnu hodnotu, bol to viacmenej pustý, lesnatý kraj, iste veľmi slabo
osídlený.
Wenzel - Cod. Arp.III/str.156
Ďalším písomným dokladom z týchto časov v tomto území je donančná listina o
majetku Revišné z r. 1272, v ktorej je spomenutá pri popise hraníc i Veličná pod
menom magna villa a okolité vŕšky a potoky.
Kráľ Ladislav IV. (Kumánsky) o darovaní majetku Hocymer-ovi v Revišni na Orave.
Wenzel – Arp.u.okmt. IV./1/1-2
Tu treba zaznamenať, že na Orave zakladala sa aj cirkevná správa a v pápežských
daňových registroch z r. 1332 - 37 je už zaznačená fara vo Valašskej Dubovej. V
14. stor. archidiakonovi v Nitre boli podriadené farnosti v Nitre, Turci a na
Orave. V roku 1397 v spomenutých registroch vyskytujú sa na Orave už takto
zaznačené farnosti:
Magna Villa (Veličná), Rubny (Kubín), Tvardossin (Tvrdošín), Krisina (Trstená),
Robová (Dubová)
(Podľa Péterffy – Secra concillia Hungariae, II./269)
Kráľovský záložný majetok oravského hradu kráľ Béla IV. svojho času vymenil
späť, ale za kráľa Ondreja III. (1290 - 1301) dostal ho do zálohu aj župan
zemplínsky Dauch. Ako prvý .... comes et castellánus de Arva .... spomína sa v
r. 1307 Magister Andreas. Ako župa Orava je spomínaná až v 14. storočí a prvý
podžupan zároveň ako hradný kastelán v r. 1375. Potom v zmätkoch po smrti kráľa
Ondreja III. hrad prechádza do súkromných rúk, od kráľa Žigmunda (1395 - 1437)
dostáva ho údajne Stibor z Poľska a po ňom vlastne od jeho dedičov povestný
Komorovský, poľský veľmož, ktorý hrad vlastnil 25 rokov. Za husitských vojen
kráľ Matej vypudil Komorovského v r. 1474 z Hrádku, Ružomberka a Likavy, získal
späť od neho za 8.000 zlatých hrad Oravu, kde sa Komorovský i so svojou ženou
bol uchýlil. Po smrti Mateja kráľa hrad dostal jeho syn Ján Corvín, od ktorého v
r. 1495 zabral ho Štefan Zápolay. Keď kráľ Ferdinand I. (1526 - 1564) postupne
získaval späť územie v Uhrách, bol hradným kastelánom Ján z Dubovce, ktorý sa
pridal na stranu Ferdinanda, ktorý ho odmenil ponechaním mu hradu v zálohu.
Vyskytujú sa v tom čase, ako majitelia hradu rodina Révay z Turca a rodina
Sedlníckých. Hradný majetok bol od 14. storočia v rukách 21 majiteľov, až ho 22.
majiteľ dostal v r. 1556 od kráľa za zásluhy a za zaplatenie 18.338,25 zlatých,
nitriansky biskup a správca kráľovskej komory František Thurzo a to do zálohu. V
r. 1574 zdedil ho jeho syn Juraj, ktorý zastával v Uhrách vysoké úrady,
podporoval v pohnutých časoch kráľa Rudolfa (1576 - 1608), ktorý za jeho zásluhy
v r. 1606 za určitých podmienok daroval mu hradný majetok do súkromného
vlastníctva.
V rukách týchto dvoch Thurzovcov povzniesol, rozkvitol a sa vlastne osídlil
tento majetok, ktorý vtedy rozrástol sa v počte na 6 väčších obcí a na 75 dedín.
Tu treba mať na pamäti, že práve v Orave na rozdiel od susedného Liptova, Turca
a Trenčína bolo pomerne celkom málo zemianskych majetkov a ešte aj v čase
zrušenia poddanstva v r. 1848 hradnému panstvu patrilo 94 % všetkej pôdy na
Orave.
V roku 1606 stal sa Juraj Thurzo dedičným županom Oravy, ktorú hodnosť dedila po
ňom jeho vdova, po nej jej dcéry, ktoré v r. 1648 postúpili túto hodnosť po
vzájomnej dohode Štefanovi Thököly a s ním aj zanikla táto dedičná hodnosť
rodiny.
V roku 1606 kráľ Rudolf donančnou listinou daroval majetok Jurajovi Thurzovi s
tou podmienkou, že majetok nebude sa smieť ani predať ani rozdeliť, že správa
majetku bude patriť staršiemu bratovi a keby nebolo mužských potomkov vtedy
staršej dcére, pričom ročný dôchodok z majetku má sa rozdeliť rovnako medzi
ostatnými súrodencami. Po smrti Juraja Thurzu v r. 1616 podľa jeho takto
zostavenej záveti majetok prevzal jeho syn Imrich, ktorý v r. 1621 vo veku 23
rokov zomrel bez syna a takto panstvo prešlo do majetku 7 Thurzových dcér, ktoré
ako dedičky v Lietave v r. 1626 uzniesli sa na predpisoch spravovania spoločného
majetku čiže na stanovách Oravského komposesorátu a zvolili za prvého direktora
– gubernátora (guvernéra) Gašpara Illyésházi. Tento zastával svoju funkciu
celých 20 rokov, po ňom ju vykonával Štefan Thököly, ale pre účasť na povstaní
proti panovníckej dynastii v r. 1677/78 skonfiškovali majetkovú účasť Imricha
Thököly a Štefan Petrocy v prospech cisárskej kráľovskej komory v Banskej
Bystrici, spolu vo výške 17,86 % účasti z celého majetku.
V rokoch 1670 – 1673 bol gubernátorom panstva Mikuláš Draskovito, po ňom Juraj
Illyésházi, za ním až do r. 1714 Juraj Erdödy a po ňom až do r. 1764 sa miesto
direktora nezaplnilo, zas ďalších 18 rokov zastávala tento úrad cisárska
kráľovská komora. V r. 1782 zvolili si majitelia za direktora Michala Esterházy,
úrad však hneď prevzal František Zichy, ktorý ho zastával až do r. 1812. Za neho
vyhorel hrad v r. 1800 a on sa však postaral o to, aby bol hrad zreštaurovaný.
Po ňom do r. 1824 direktorom bol Juraj Erdödy, za ním do r. 1863 ml. František
Zichy. Po ňom nasledoval Edmund Zichy. Posledným guvernérom bol Jozef Pálffy,
ktorý zomrel po prvej vojne v r. 1919.
Po revolúcii r. 1848/49 za trvania provizória v Uhrách bola Orava 12 rokov
administratívne spojená s Liptovom a bola opäť až do r. 1861 samostatnou
štatutárnou župou. Rok 1848 je aj pre Oravský komposesorát významným medzníkom,
lebo vtedy bolo poddanstvo zrušené a podľa cisárskych nariadení z 2. III. 1853 a
16. IV. 1854 bolo býv. poddaným z celého majetku o rozlohe 201.493 ha vydelené
161.433 ha a panstvo ztratilo zároveň ročných 200.000 poddanských pracovných
dní. Na pozostalom majetku, o rozlohe 40.060 ha podiel eráru činil okrúhle 22 %,
ktorý podiel do r. 1918 stúpol na 24,6 %. Pôvodné predpisy o spravovaní majetku,
čiže stanovy uznesené v r. 1626 platili nezmenene do r. 1897, vtedy ich znova
sostavili a tieto nové stanovy boly platné až do r. 1922. Po úmrtí posledného
zvoleného direktora v r. 1919 vedenie správy majetku prešlo na ministerstvo
pôdohospodárstva čsl. republiky, ktoré v r. 1923 vydalo nové stanovy ponechajúc
si spravovanie majetku. Pritom ďalším skupovaním majetkových účastí v r. 1925
podiel štátu stúpol na 51,8 %. V tom istom roku boly vydané ministerstvom
poľnohospodárstva čsl. republiky nové stanovy. V r. 1942 získali sa účastiny
majiteľov bývajúcich v Maďarsku a r. 1945 nariadením SNR z 24. VIII. 1945 č. 78
zoštátnením ešte zbývajúcej nepatrnej súkromnej účasti majetok prešiel celkom do
vlastníctva štátu a Oravský komposesorát, ako taký tým aj zanikol. Ešte predtým,
v r. 1927 vynesením zákona č. 125/1927 o novom zorganizovaní verejnej správy
vnútornej, Orava, ako samostatná župa tiež zanikla.
Osídľovanie
Intenzívne osídľovanie nastalo v 16. a 17. storočí, keď chovateľmi dobytka, -
najmä oviec a kôz zaľudnili sa rozsiahle vrchnaté a lesnaté územia u nás. Pre
dané prírodné podmienky pôda v Orave, okrem samého údolia riek v úseku Párnica –
Trstená, nebola vhodná pre poľnohospodárske obrábanie, resp. pre pestovanie
obilnín i keď pôda po vyklčovanom lese na nejaký čas živinami vystačila pre
pestovanie kultúrnych rastlín – obilovín. Tu boli na vrchovatom teréne rozsiahle
lesy, poľany a hole, ktoré v ten čas dali sa využitkovať len chovom dobytka na
valašský spôsob. Dobytkárstvo muselo byť na Orave už starého dáta, rozšírilo sa
však vo zvlášť stupňovanej miere v 16. a 17. storočí zakladaním valašských osád.
Šlo v prvom rade o chov oviec, lebo v kraji najlepšie sa darilo ovciam už aj
preto, že tunajšiu, zvlášť drsnú klímu z domácich zvierat najľahšie znášala ovca
a najlepšie sa vedela jej prispôsobiť.
Bola to doba niektorými nazývaná valašskou kolonizáciou, keď pre vojnové
udalosti a ešte prv pre sedliacke povstanie r. 1514, najmä však pre neznesiteľný
útlak zo strany Turkov počas ich dlhého, až celé poldruha storočia trvajúceho
panovania v Uhrách (1526-1686) znepokojovaní ľudia sťahovali sa na bezpečnejšie
miesta a tam zakladali valašské osady. Zakladanie týchto osád vyžadovalo si od
dotyčných ľudí zvláštne práce, ako klčovanie lesa pre priestor osady samej, pre
nezbytné, hoci drobné polia, atď. preto tieto osady maly zvláštny štatút, tzv.
valašské privilégiá. Podľa tohto valašského práva osadníci mohli pásť a chovať
ovce v pánskych lesoch, využiť nimi vyrobenú pôdu, mali však pri tom konať lesné
práce, chrániť hranice, atď. čiže považovali sa za složku viazanú zrejme k
lesom, pri čom boli oslobodení od platenia dane, mýta a od hradných robôt. Svoje
panské dávky odvádzali in natura z oviec, daň baraniu a boli zodpovední za
škody, ktoré by zapríčinili pri lesoch bývajúcim sedliakom – osadníkom.
Najstaršia zachovalá listina o priznaní valašského práva na Orave pochádza z r.
1474. Vydal ju Matej kráľ valachom z Kňažej, Medzibrodia a Dubovej Valašskej na
Orave.
Listina od Szontagh Daniela, tab. Sudcu z Trnavy.
Gagyi Jenö – Az árvavármegyei olah telepek kivaltváglevele
M. kiz. orsz. lévéltár – Benignae resolutiones
9. IV. 1576
Zo slov obsažených v tejto listine „......habuissent ab antiguo libertates......“
treba súdiť že predmetné valašské práva, ktoré sa v listine spomínajú,
jestvovali už oddávna. Podľa znenia listiny valasi sami si volili svojho
predstaveného menom vojvodu, ktorý riešil ich spory. Proti jeho rozhodnutiam
valasi mohli sa odvolať ku kráľovi samému alebo k príslušnému hradnému
kastelánovi.
Túto listinu potvrdil v r. 1526 kráľ Ľudvig II. uznajúc ju v celom znení a po
ňom tiež r. 1550 kráľ Ferdinand I. s výslovným obmedzením však vo veci
oslobodenia od .... contributionis generalis regni.... čiže od štátnych
kontribúcií.
Listina a potvrdenia sú prílohou k žiadosti vd. Kataríny Thurzovej rod. Zrinyi,
ktorá v r. 1576 žiada kráľa Maximiliána o odpustenie nezaplatených daní
oravských valachov, ktorí sa novšie usadili na panstve, čiže žiada o priznanie
valašského práva aj pre nových valašských usadlíkov, ktorých jej neb. manžel
František Thurzo svojho času na Orave usadil s tou podmienkou, že im vyhradil
... libertatem ..... čiže oslobodenie od všetkých daní a dávok, teda tzv.
lehotu, a to jedným na 12, iným na 17 a niektorým až na 20 rokov. Thurzová
prejavuje obavy, že noví valašskí osadníci ujdú do Poľska, ak sa jej žiadosti
nevyhovie. Bola to sporná vec, ktorá sa postúpila snemu, lebo podľa uznesenia
uhor. snemu z r. 1563 všetci osadníci mali platiť contribúcie, i valasi nemajúci
polia, ale títo boli povinní platiť len polovicu contribúcií.
Táto otázka bola na Orave ešte pred žiadosťou vd. Thurzovej pretriasaná, keď
kráľovskí úradníci nútili oravských valachov na odvedenie contribúcií po r.
1563. Preto v r. 1564 valasi obrátili sa so žiadosťou na kráľa o uznanie svojho
starého práva, resp. poplatníckej výhody. Uhorská komora aj uznala ich
stanovisko, hoci kráľ Ferdinand I. v r. 1550 uznávala ich pôvodné výsady
výslovne s tou výhradou, že budú podrobení ríšskym contribúciam.
V liste vd. Thurzovej sa píše o Rusínoch – vel alio nome – o valachoch, ktorí si
najväčšou prácou a ťažkosťami v najodľahlejších a najdrsnejších miestach,
vyklčovaním a vytrhávaním stromov v hoľách a skalnatých vrchoch v potu tváre
pripravili – possessiunculas - ... čiže celkom drobné majetky. Išlo o osady
Dubová Sedliacka, Ústie, Pucov, Chlebnice a Podbiel, okrem už nesporne uznaných
osád Kňažia, Medzibrodie a Dubová Valašská.
Je pozoruhodné, že asi v tých časoch aj na poľskom Podholí sú písomné záznamy o
Rusínoch, ktorí si tam zakladali valašské osady (Senkovicz – granica
polsko-wegierska w oswietleniu historicznem), ale po zachovalých prvých popisov
oravských urbárov treba súdiť, že i pri rôznorodosti od juhu východu a severu
prichádzajúceho nového osadníctva, šlo tu so stránky etnografickej v jadre a
prevážne o slovenský element.
Pre vyhodnotenie historických dát ide o podrobné zisťovanie postupu osídlenia
terajšej Hornej Oravy. Vývoj tohto územia súvisel so zaľudnením celej Oravy, v
čo je počítaná tiež časť, ktorá v r. 1920 pripadla Poľsku. V časti v r. 1920
odstúpenej Poľsku ide celkom o 13 obcí.
Podľa zistiteľných dát počet jednotlivých obcí bol na Orave nasledujúci.
V 13. storočí bolo na Orave obcí............4
14. .................................................... 29
15. .................................................... 35
16. .................................................... 79
17. .................................................... 95
18. .................................................... 97
19. .................................................... 97
20. .................................................... 97
Ako už s tohto prehľadného sostavenia vidieť, skoro dve tretiny všetkých obcí
vznikli v 16. a 17. storočí, čiže v čase rozvoja Oravy za Thurzovcov.
Podľa záznamov daňových a urbárnych súpisov rozoznávaly sa osady sedliacke čiže
roľnícke a osady valašské. Z vyššie vykazovaných starších osád boli sedliacke
iba Babín a Lokca, z novších osád však podľa všetkého už miešaného rázu boli
Veselé, Sihelné, Mútne, Beňadovo, Hámry, Novoť, Erdutka. Všetky ostatné osady na
Hornej Orave – čiže 35 osád zo všetkých 44 – boli založené výslovne ako valašské
osady. Veľkého rozdielu medzi roľníckymi a valašskými osadami na Hornej Orave
nemohlo byť, lebo aj sedliacke osady živili sa tu v prvom rade z dobytkárstva,
čo aj z toho vidieť, že za krátky čas prestáva rozlišovanie medzi oboma druhmi
osád, lebo aj urbárske dávky a povinnosti sedliackych a valašských osadníkov sa
neskoršie už zrovnávajú.
Politický a hospodársky vývoj celej Oravy bol veľmi odlišný od vývoja ostatných
krajov Slovenska. Príčinu tohto zjavu treba hľadať vo zvláštnej geografickej a
topografickej polohe kraja, najmä v jeho odlúčenosti a osihotenosti od ostatného
územia Slovenska. Treba mať tu na zreteli neprístupnosť týchto odľahlých končín,
kde nebolo ani priemyslu, ani baníctva a doprava lesných produktov bola možná
len neistou a nestálou vodnou cestou rieky Oravy.
Osídľovaním kraja spolu kráčalo aj ľudské zasahovanie do lesov, prirodzene vo
forme primitívneho ničenia a klčovania pralesov pre získanie poľnohospodárskej
pôdy. Prvým osadníkom šlo takto o premenu lesa na oráčiny a najmä na lúky a
pasienky, lebo chov dobytka bol a ostal už od prvopočiatku hlavným zdrojom
výživy obyvateľstva tohoto hornatého, klimaticky drsného a chladného kraja.
Prví osadníci mali takto najväčšiu starosť o to, ako les odstrániť a nie ako ho
zachovať. O les sa azda len natoľko starali, že si určité bližšie háje ponechali
pre krytie vlastnej potreby paliva a pre svoje staviská nepostrádateľného
stavebného dreva. Ináč pralesy pre vtedajších hradných pánov boly – okrem
poľovačky a rybačky – neužitočným a pri vtedajších pomeroch skutočne aj
nezužitkovateľným majetkom. Lesy museli premeniť na poľnohospodársku pôdu, aby
ju mohli zaľudniť, dane a dávky platiacimi poddanými a takto sa vyničili lesy a
premenili asi z dvoch tretín na polia, lúky a pastviská, bez zreteľa na to, či
pôda bola na premenu vhodná.
Pri zakladaní osád klčovaním získané drevo použilo sa pre vlastnú potrebu
panstva a poddaných a istá časť sa určite odplavila v pltiach na ostatné majetky
panstva, ktoré sa nachádzali na Považí.
O primitívnosti osád a obrábania pôdy svedčí zápis v daňových zoznamoch z Oravy,
pochádzajúci z r. 1567, ktorý hovorí.... len motykou obrábali pôdu, namiesto
pluhom a sessie museli byť v pravých pralesoch, keďže daňoví úradníci ich ani
nemohli zazrieť (Conscriptio dicae et portarum comitatuum Albensis, Aradensis,
et Arvensis f. 266).
V prvých písomne zachytených urbárskych povinnostiach z r. 1619 nachádzajú sa
dáta o povinnom dodávaní dreva a šindla pre potreby panstva, tak medzi inými aj
pre dve píly na rieke Studenej. Podľa tohoto záznamu mal každý valach priviezť
po 10 klátov. Podľa urbárskeho popisu z toho istého roku každý hornooravský
osadník bol zpravidla povinný ročne dodať tri plte, alebo kde bola, alebo mala
byť postavená píla, tam bola osada povinná dodať 100 dosák.
V r. 1615 je zaznačené, že panstvo malo od poddaných 386 pltí, z ktorých 211 šlo
s nákladom sena, slamy, obilia, soli, dosák a potravín dolu Oravou a Váhom na
Považie, prevážne na ostatné panstvá Thurzovcov.
K panským dávkam poddaných patrila aj desiatka zo šindlov, dva jariabky, okrem
toho ešte spoločná dodávka ďalších 5 jariabkov, 5 kún. V tom istom popise urbáru
je aj rozdelenie hôľ a salašov medzi jednotlivými osadami celého panstva s
udaním počtu povoleného statku. Podľa listiny z r. 1615 tento počet bol 19.867
kusov.
Zvláštnou prílohou tohto listu je .........Dispositio custodum montium ac
rivulorum in ditione Arvensi et ordinatio quid quilibet ipsorum pendere debest
conscripta 4. febr. 1619, v ktorej sa zvlášť popisuje, koľko má každý z hájnikov
odovzdať jariabkov, tetrovov, líšiek alebo vlkov, rýb – lipňov a zajacov.
Zvláštny záznam obsahuje zoznam ................ ribaruw......ktery powinowáti
gsu wedle urbáru welike biele riby na zamek každý tyden dawati..................
V r. 1620 vydáva Imrich Thurzo písomnú úpravu pre hradného úradníka, z ktorej je
už jasné, že lesy a drevo začínajú mať väčšiu cenu a takto zvyšuje sa
starostlivosť o ne. V tejto inštrukcii sa už jasne nakazuje úradníkovi, aby sa z
lesov vyviezlo čím viac dlhého dreva a klátov na brehy k odplaveniu a
speňaženiu, tiež aby cez zimu dal pripraviť a navoziť na píly podobne čím viac
dlhého dreva i bukových klátov. Sedliaci nesmú s drevom kupčiť a má sa o to
postarať aby len panstvo kupčilo, tiež o to, aby sa pre potreby hradného panstva
zahájili smrečiny a jedľoviny. Musí sa prestať s nehospodárnym rúbaním v nich a
zakazuje sa aj ich klčovanie. Na Orave uzaviera panstvo so svojimi osadníkmi
písomné zmluvy v druhej polovici 17. storočia o dodávkach dreva ku brehom a na
sklady. V záznamoch je len obyčajne pomenovaný patričný les, bez udania rozlohy
a množstva dreva, ktoré sa má vyrobiť a doviesť je udané počtom kusov.
Uzavieranie týchto dohôd a celá práca spojená s ťažbou dreva a lesmi vôbec
spadala do kompetencie vojvodu, ktorého nadriadeným bol hradný úradník .....provisor
bonorum.
Vojvoda mal na starosti aj veci pastvy, rozhraničovania rezervovaných, čiže
zahájených a osadníckych lesov, hraničné spory a pod., pri čom mu boli v jeho
práci nápomocní príslušní custodes montium, ktorí mu boli podriadení. Podľa
spisov z r. 1663 Protokol o popise hraníc osady Mútne (Arch. OK.f.77/32/), ďalej
z r. 1667 v listine o určení hraníc osady Rabčíc (Arch.OK f.77.) sa hovorí o
zákaze bez vedomia panstva pod pokutou klčovať lesy a rozširovať tak
poľnohospodársku pôdu a tiež rúbať drevo na iné účely, ako na vlastné okurovanie
príbytku. Osadníkom teda patrilo len okurivo a úžitkové drevo na udržiavanie
vlastných stavísk.
Významným medzníkom vo vývoji lesného hospodárstva, nielen na Orave, ale aj na
celom Slovensku je vydanie Tereziánskeho urbáru v r. 1767 – 1770 a Tereziánskeho
lesného štatútu v r. 1769.
Tereziánsky urbár zvláštneho významu pre panstvo nemal, lebo na Orave boli
urbáre, skoro všetky ešte v 17. stor. riadne pospisované a evidované a urbárske
náležitosti z lesov a pastiev boli obyčajne vyššie než to určovali príslušné
predpisy. Vydanie Tereziánskeho urbáru malo pre tento kraj význam skôr z tej
stránky, že občania si postupne uvedomovali svoje práva na pôdu a na ostatné
náležitosti.
Habovka
Obec Habovka patrí do okresu Tvrdošín, kraja Žilinského, leží pri vtoku potoka
Blatná do riečky Studená. Väčšia a staršia jej časť založená je pri Blatnej,
zvaná „Koncôvky“, menšia a novšia pri Studenej, zvaná „Završkom“. Potok Blatná
priteká zo strany východnej, tečie miernejším spádom po hlavnej časti habovského
chotára. Studená pramení v Roháčoch, ktoré tvoriac čiastku západných Tatier, sú
horami pomerne vysokými, skalnatými a krásnymi. Z nich habovského chotára dotýka
sa len Osobitá 1687 m, ktorá s rozsiahlými lesmi a celými Roháčmi patrí čsl. št.
lesom Lesný závod Habovka. Dedina leží 730 m n.m., jej chotár je pomerne
neúrodný, kamenitý a od najstarších časov primitívne obrábaný. Rozloha katastru
činí 2,006 ha, pole, ktoré bolo vymerané až za cisára Leopolda, zložené je v
rýmovanom poradí: Jedna Biedna, Človečia, Vrch Studienky, Závnučie, Lány, Bučník,
Jurkovka, Šimicová, Paškovka.
Habovka so sesterskou dedinou Zubercom, leží v doline Studenej, ktorá je k
severo-západu otvorená, má podnebie chladné až drsné. Od juhu a východu chránená
je horským masívom Roháčov. Sneh na vrchoch napadne niekedy už v septembri –
októbri, ktorý však nemá dlhého trvania. Do Vianoc zima býva suchá, mesiac
január, február a marec sú bohaté na zrážky a snehu býva veľa. Zvláštnosťou neni
májový sneh.
Vznik obce
O vzniku našej obce nemáme veľa historicky podložených záznamov a ako už bolo
spomenuté vo všeobecnej historickej časti veľká väčšina obcí vznikla v 16. a 17.
storočí v čase rozvoja Oravy za Thurzovcov.
Podľa ústneho podania a povesti bola založená asi v r. 1583, keď kráľovským
nariadením, valasi ktorí v horách a na poľanách pásli ovce, museli sa zísť spolu
a žiť v dedine. V týchto časoch rozkladala sa na tomto mieste čierna hlboká
hora, azda prales. Miestami boli močariny, miestami lúky a pastviny, na ktorých
pásol ovce liptovského pána istý valach, pôvodom z Čimhovej. Raz tomuto pánovi s
ovcami ušiel, „zhabal mu ich“ a zdržoval sa na „Jamách.“ Keď vyšlo spomínané
kráľovské nariadenie, začal si so svojou rodinou a priateľmi stavať dedinu –
Habovku.
Najstarších gazdov bolo iba sedem a najstaršie rody boli Púčkov, Tekeľov a
Brnulákov. Pôvodu sú čisto slovenského, nakoľko až do najnovších čias udržali si
obyvatelia reč s nepatrným dialektom. Napr. „čo robä?“, „oni spä“, v siedmom
páde podst. mien „nohôv“, „hlavôv“, „rukôv“ ap.
I obyvateľstvo, ktoré sa sem prisťahovalo pravdepodobne z juhu, lebo západu,
nakoľko jeho reč nemá pokazením poľským dialektom, ako napr. Huty patriace do
Liptova. Len prízvuk na predposlednú slabiku a málo slov ukazuje na poľský
vplyv, ktorý sa však môže vysvetliť blízkym súsedstvom. Celá Studená dolina je
čisto slovenského pôvodu.
Stará Habovka mala asi 80 domov, samozrejme drevených, ktoré boli stavané zo
stromov z „Borčiaku“, kde bol mohutný prales. Z toho dreva ešte v čase písania
tejto kroniky stál dom Živnostkov, kde stôl bol zhotovený z pňa, ktorý sa tom
mieste rástol.
Domy skladali sa z veľkej izby, kuchyne z pitvorom, komory, zadných stavov a
boli obrátené čelom ku ceste. V štíte mávali často vyrezávaný kalich. Okná boli
malé, podláh v izbe nebývalo. V kuchyni stával kozub z ktorého dým šiel na
povalu a strechou von. Komíny na dreveniciach ešte ani dnes nevidieť. Kúrilo sa
výhradne drevom a povala slúžila ako udiareň. Strechy domov boli výlučne kryté
šindľami domácej výroby. Pri domoch stály drevené kôlne a siene pre hospodársky
riad. Na dvore bývalo hnojisko a že domy stály husto a pre močovku nebolo
zvláštnych jám, bývali dvory vlhké a blativé. Mnohé domy mali pod veľkou izbou
pivnicu na repu (zemiaky) a kapustu, ktorá bola hlavnou stravou. Stromov, hlavne
ovocných bolo v dedine málo. Ani studní v dedine nebolo, všetku vodu brali
Habovčani len zo Studenej a Blatnej.
Rastlinstvo a zvieratstvo
Z obilnín sa urodí iba jačmeň a ovos. Výhodnejšie podmienky má pestovanie
zemiakov, kapusty a ľanu. Z domácich zvierat chovajú kone, ktoré chovajú hlavne
pre zárobok pri odvoze dreva z lesov. Chov volov upadol obmedzením pastvy na
holiach, kravy v lete vyháňajú sa na pastvu, ktorá je dosť vzdialená a tým je
ich výnosnosť znižovaná. Taktiež chovajú ovce a v malej miere i kozy. V blízkych
horách vyskytuje sa v značnej miere jelenia zver a prechodne i diviačia. Srnčia
zver bola skoro úplne vyničená rysmi a vlkmi, ktoré sa tu v posledných rokoch
hojne vyskytujú. V našom chotári v Jurkovke v r. 1955 bol zamestnancami št.
lesov zastrelený starý vlk, ktorý vážil 50 kg. Medveď vyskytuje sa len ojedinele
a nebadať, že by spôsoboval škody na domácich zvieratách ako rys a vlk. Zo
vzácnej vysokohorskej zveri žije tu kamzík a svišť, ktorí sú prísne zákonom
chránení. Svište boli ničené pastiermi pre ich vzácnu kožušinu a hojivú masť.
Zajac je rozšírený v malej miere, poneváč dravá zver a drsné podnebie nedajú mu,
aby sa rozšíril. Vo vodách stav pstruhov a lipňov je dosť slabý vzhľadom k
rozmnoženiu vydier a zvýšeného stavu rybárov, legálnych i ilegálnych. V horách,
zvlášť na Osobitej vyskytuje sa veľké množstvo vzácnych druhov rastlín, ako divý
ľan, pratež alpská, soldanella karpatská, lomikameň, niekoľko druhov horcov,
kýchavica lobeliova, klinček slovenský, astra alpínska, hruštička okrúhlolistá,
ľalia zlatohlavá a i.
Pôda a podnebie
Paleogen je tvorený pieskovcami a ílovitými bridlicami karpatského flyšového
pásma. Pieskovce sú jemné až stredného zrna, farieb šedavých až šedookrových. Sú
pevné a dosť odolávajú zvetrávaniu. Sú hrubo vrstevnaté a dávajú vznik pôdam
prevážne piesčito-hlinitým, miestami i hlinitým až ílovitohlinitým. Ílovité
brydlice sa vyskytujú v súvrstviach pieskovcov. Sú farieb šedých, veľmi pevné a
značne odolávajú zvetrávaniu. Dávajú vznik pôdam ťažším a ťažkým štrkovitým.
Na paleogene sú vyvinuté pôdy podzolových a prechodne podzolových typov s
pomiestnym účinkom spodnej vody.
Pôdy na pieskovcoch sú minerálne stredne silné. Liptovské Tatry – Roháče sú
zväčša budované žulovým masívom, ktorý tvorí najvyššie vrcholy. Prevládajú tu
žuly s prechodmi do granodioritov a do dvojsliedovej žuly. Obal na severnej
strane tvoria druhohorné horniny a to ílovité brydlice, kremence a vápence.
Žula je hornina hlbinná, vzniklá utuhnutím vo vrchných vrstvách zemskej kôry. Je
celistvá hrubo až jemne zrnitá. Textúru má všesmernú. Lom žuly je doskovitý.
Farba žuly je prevážne svetlá (len pri veľkom množstve biotitu je v rôznych
odtieňoch do šeda). Zvetranie žuly závisí jednak na minerálnom zložení a jednak
na veľkosti zrna. Čím viac ľahko zvetrávateľných nerastov obsahuje, tým ľahšie
zvetráva. Čím je hrubozrnejšia, tým ľahšie zvetráva. Pôdy na žulách majú slabú
až strednú minerálnu silu. Pôdy vznikajúce na žulách tejto oblasti sú hnedé
lesné pôdy, podzolované pôdy a podzoly.
Vápenec sa nachádza na hrebeni Osobitej, ako hornina je tvorená z uhličitanu
vápenatého a obsahuje rad vedľajších prímesí. Textúra je jemnozrná, pôrovitá
brydličnatá i bukciová. Vápence tvoria pôdy minerálne silné. Zvetrávaním
vznikajú pôdy hlinitého rázu, miestami dosť štrkovité a najčastejšie plytkého
profilu. V tejto oblasti vytvorili sa na vápenci rendziny tmavé humázne hnedé i
degradované.
Účinkom reliefu terénu a odlesnenia sú tu vyvinuté pôdne typy podzolové, alebo z
náznakom podzolizácie. Sú stredne hlboké, prevážne ľahšieho rázu, čerstvé.
Odlesnenie je hlavnou príčinou degradačných pôdnych pochodov. Odlesnením bol
ohrozený pôdny povrch a v strmších svahoch nastáva nebezpečie erózie. Orba vo
smere spádu na poľnohospodárskych pozemkoch je z hľadiska protierózneho
škodlivou.
Vysokohorská oblasť, nepriaznivá poloha (nechránená od severu) zapríčiňuje, že v
podnebí zjavujú sa všetky krajnosti a rozmary počasia. Vegetácia prebúdza sa
obyčajne až začiatkom apríla, niekedy iba v máji. V mesiaci júni niekedy klesla
teplota pod O °C. Jarné práce začínajú sa v polovici apríla. Teplota vzduchu je
menlivá. Priemerná ročná teplota je asi 6 °C. Najvyššie zaznamenané teploty boli
v r. 1852 32,5 °C, 1921 33,5 °C. Najväčšie zimy boli v r. 1888 - 36,7 °C, 1929 -
36,5 °C. V roku 1850, 1856, 1869 teplota klesla i v júni, júli a auguste pod O
°C.
Atmosferické zrážky sú hojné 900-1200 m/m a suché roky počítajú sa tu vlastne k
úrodným. Najbohatšie zrážky sú v mesiaci júli až 141 m/m. Najchudobnejší mesiac
na zrážky je február
43 m/m.
Vysoké zrážky spôsobujú zamokrenie pôd a tým čiastočné oglejenie v spodinách a
tým aj zľahnutie pôdnych spodín. Zľahnutím zmenšuje sa prevzdušnenosť a tým
znižuje sa fyziologická hĺbka pôdy.
Obyvateľstvo
Starí Habovčania boli rýdzo slovenského pôvodu. Bol to ľud v prvotných dobách i
v časoch neskorších urastený, zdravý a nad všetko miluje svoju zem. Je aj
ľahkomyseľný a zbožný až poverčivý, ale dobrého srdca. Radi sa veselili a
spoločne zabávali. Muži pôvodne nosili súkenné nohavice, ženy v starých dobách
sukne z bieleho plátna. Boli skromní, v čase biedy spokojili sa s málom, ale v
hojnosti vedeli aj rozhadzovať. Mnohí študovali a vedeli latinsky a nemecky.
Maďarčina asi do r. 1800 do dediny vôbec nevnikla. I v súsednom Zuberci,
založenom asi o 30 rokov neskoršie, boli ľudia podobných vlastností a žili s
Habovčanmi v dobrej shode. Pole na „Jamách“ prekupčili Habovčani so Zuberčanmi v
priateľstve, i pole v Brestovej predali im za obveseľujúci nápoj – pálenku. Radi
sa zabávali, krčmy však v starej Habovke nebolo. Za starších čias chodili sa
zabávať až do Krásnej Hôrky až asi okolo r. 1800 vystavali si pálenicu liehovín
za vodou na „Koncôvkách“ a pálenku robili si doma. Behom času vyvinul sa však
medzi oboma dedinami istý antagonizmus, ktorý trvá dosiaľ.
Väčšina obyvateľstva zaoberá sa roľníctvom. Nakoľko pôda ich však nestačí
uživiť, v prestávkach poľnohospodárskych prác chodia pracovať do št. lesov a to
jak muži tak aj ženy. Len nepatrné percento je zamestnané v priemysle. V
posledných rokoch badať, že mládež odchádza v značnej miere do stredísk
pracujúceho dorastu a do škôl, z čoho vidieť že nejaví záujem o zastaralú formu
práce na poľnohospodárstve. Bytová kultúra je na veľmi nízkom stupni a zastaralé
drevenice nevyhovujú početným rodinám. Ľudia najmä starší nejavia záujem o
osobnú hygienu a taktiež nie o čistotu svojho okolia. Toto neblaho vplýva na
deti, lebo nevidia vzor u starších a tak rôzne choroby z nečistoty nie sú
zvláštnosťou. Čo sa týka stravovania, ľud neprejavuje náročnosť. Takmer denným
jedlom sú zemiaky, kapusta, mlieko a prípravky z múky a zemiakov.
Zo zvláštností jazykových typické je používanie „nemaš ho tam“ miesto niet ho,
ďalej zemiaky volajú „repa“, miesto piatok „pétek“, vreckovka „šátečka“, konva
na mlieko „pelko“ a i. Ženy nosia kroje. Vrchné sukne sú jednofarebné, spodné
biele a kvetavé, blúzky z lesklého materiálu. Dievčatá nosia rukávce a pestré
ručníky „kosičky“ previazané okolo drieku. Muži nosia súkenné nohavice už len do
práce. Typické pre deti i dospelých sú tzv. „papute“ podobného tvaru ako krpce.
Šijú si ich doma zo súkna.
Povesti a zvyky
Ústnym podaním zachovali sa povesti o zvláštnych bytostiach, ktoré volali „bohyňkami“.
Tieto vraj nepriali ľuďom, ale žili podobným životom a spôsobom. Kde a ako mohli
vykonávali občanom rôzne nepríjemnosti . V Habovke vraj kedysi ukradli mladú
Živnostkovú a držali ju v močiari na Zverovke v zajatí. Tam musela prať prádlo a
bohyňkám plekať (kojiť) deti. Raz istý Habovčan idúc okolo, videl ju a mohol s
ňou rozprávať. Dala mu radu, ako by mohli vyslobodiť. O polnoci mal ju vraj
uniesť jej manžel a až by ho bohyňky prenasledovali, mal sypať na cestu mak.
Bohyňky zdržali by sa zbieraním maku a manželia za ten čas dostali by sa domov.
Mužíček však nedbal, možno sa bál, alebo bol rád, že sa jej zbavil, o únos sa
nepokúsil a teda svoju ženu nikdy viac nevidel. Bohyňky ju asi doriadili k
smrti.
Teraz bohyňky sa stratili, človek tisne sa ďalej a ďalej do malebných Roháčov.
Je preč čas kedy na Zverovke vystrájali a dokonca púšťali sa aj do samej
Habovky, kde sa opovážili aj do domov. V jednom dome ju vraj aj lapili pri
krádeži čižiem. Poriadne ju vtedy zbili, od tých čias sa tuná neukázali.
Starší obyvatelia Habovky boli veľmi poverčiví. Pred dávnymi časmi bol nočným
hlásnikom v Habovke istý občan menom Jeliga. Bol náruživým poľovníkom. Raz mu
ktosi poradil, aby šiel v noci na medveďov s hostiou, že bude mať istý „trefer“.
V chotári však boli nastavené pušky s kohútikom upevneným na drát, takže keď sa
niekto drátu dotkol, puška vypálila a rušiteľa mohla na mieste usmrtiť. Takéto
zariadenia boli stavané na medveďov. Niekedy miesto drátu používali poľovníci i
černicového šľahúňa, aby to medveď nezvetril.
Jeligovi sa raz snívalo, že akási cudzia žena volá ho von na poľovačku. Šiel
teda za ňou. Ona brala sa v tú stranu, kde boli pušky rozostavané. Rozbehol sa a
kričal za ňou: „Stoj nechoď tam!“
Ale sám nevedel ako, šiel ďalej a keď ho žena vytiahla až na pušky, tieto ho
zastrelili.
I vlkov bývalo tu v starších časoch dosť, aj rysov a divých mačiek. Z dravých
zverov udržali sa vlci najdlhšie a skoro úplne vykynožili medveďov. Pre množstvo
vlkov ani valasi nemohli pásť ovce bez silnej ochrany. Lapali ich do vlčích jám
a podhadzovali im rôznu otravu. Obzvlášť v zime bývali vlci smelí a raz dostal
sa jeden až do dediny a prenasledujúc psa až do Paškovho domu, vliezol tam pod
posteľ. Podesení občania chceli ho lapiť a ubiť, ale kým nahrali zbraní a
odvahy, vlk vyskočil oknom a ušiel.
Raz istý občan menom Tekeľ, šiel do lesa na saniach. Bola zima, šiel si
nahotoviť dreva na kúrenie. Prišiel do „Kremenej“ v údolí Blatnej a začal stínať
hneď najbližšie stromy, nevšímajúc si veľmi okolia. Prvý strom zoťal, ktorý s
veľkým lomozom spadol na zem. Pod stromom spal však práve ozrutný medveď. Ten
pádom stromu sa zobudil a zo strašným mrmľaním vrhol sa na úbohého Tekeľa.
Oblapil ho, ale šťastie bolo, že Tekeľ mal kožený opasok, takže z neho medveď
dušu nevytisnul. A keďže to bolo na svahu, skotúľali sa spolu až do potoka. Tam
sa mu konečne vyprostil a jeden v jednu a druhý v druhú stranu utiekli. Doma sa
potom smial, ako sa v kožuchu a čiapke s medveďom šúľal.
Za zuberským chotárom vyčnieva do 1808 m vrch Sivý, ktorý majestátne prezerá si
celú Oravu a delí ju od súsedného Liptova. Pomaly krásnou stezkou dá sa vystúpiť
na vrchol. V nej je aj krásny vodopád. Po namáhavej púti sme odmenení krásnym
výhľadom po šírom okolí a až do ďalekého Poľska. Dolu sa možno dostať
upravenejšou cestou ku Bielej Skale. Mysľou preletia rozprávky starých čias o
Jánošíkovi, kedy tento v mohutnom balvane ukladal vraj veľké poklady. Mnoho ľudí
ich hľadalo, o tom svedčia četné diery vyvrtané v skale. I pušným prachom ju
rozbíjali, ale skala nechce zjaviť, kde hrdina poddanských dôb zlato uložil.
Odtiaľ môžeme ísť cestou Baňáryho, ktorý tu dlhý čas strávil a majetok premárnil
hľadaním pokladov.
Podobných dier vo vápencových skalách je mnoho a možno že v rušných dobách
slúžily za úkryt rôznym ľuďom i vojenským zbehom. Z týchto vraj jeden strávil v
týchto horách celý život, asi 30 rokov. Raz ho v Brestovej lapali bandúri, on
ale preskočil bez rozbehu 3 m vysoký múr a zmizol v lese. Žil bez soli, nejedol
nič, iba lesné plody a zverinu. V zime 2 – 3 razy prišiel do dediny. Spával so
zbraňou v ruke. Chorý šiel potom do rodiska Ratulówa v Poľsku, kde v pokoji
zomrel.
Druhý zbeh zdržiaval sa tiež v Roháčoch, bol pre akýsi čin odsúdený k smrti. Na
Nový Rok mal byť v špalieri bitý. Vojaci, stojaci v dvoch radoch mali ho tak
biť, že každý ho mal čo najviac udrieť korbáčom. Pred ním šiel vojak na koni a
za ním druhý aby trestaný nezutekal. Tie rady mal prejsť 18 krát sem i tam. S
ním bol odsúdený aj syn istého grófa, ale ten bitku nevydržal, zomrel, keď mu
hrozne rozbili prsia. Náš zbeh chodil uličkou so založenými rukami v chodníku
krvi, ale vydržal. Keď išiel 18. raz a posledný, vbehol rovno do blízkeho
Dunaja. Pokiaľ okom videl vraj sa voda červeňala krvou. Ostatní vojaci mysliac,
že sa chce utopiť, pribehli a chceli ho vytiahnuť. Zbeh sa ale nedal a
pochvaľoval si kúpeľ, že je vraj lepší ako matkin. Ležal v Dunaji, až kým ho
neopustili sily a v nemocnici ho potom museli doliečiť. Po prepustení od vojska
dostával 5 zlatých podpory a bačoval na Hutách. Nemohol sa riadne zohnúť, ani
dobre spať, ale žil vraj vyše 80 rokov.
Začiatkom 19. storočia žil v Habovke asi 80-ročný Juráň, ktorý mal vlastný dom,
ale inak bol chudobný. Nebol učený, ale samorastený mudrc, ktorý svojimi nápadmi
Habovčanov uvádzal v úžas. Ženám ktoré nosili vtedy zástery veľmi široké
prorokoval, že budú chodiť bez nich a chlapi vraj po železe ako kone. Nik
nechcel vraj veriť, ako možno chodiť po podkovách, keď všetci nosili krpce!
Tvrdil aj, že budú koče lietať samy. Keď hovoril že vymyslia stroj, ktorý sa
bude vznášať v oblakoch ako vták spytovali sa: „Ký čert bude ten voz ťahať?“
Tušil ale aj horšie časy, keď prídu vraj namiesto strieborných a zlatých peňazí,
železné a papierové.
V Košutovských vojnách 1848 – 49 prišlo do studenodolinských dedín mnoho vojska
– ako hmly – nezdržali sa tu však dlho – za 24 hodín odtiahli preč. Ľudia sa ich
vraj veľmi báli. Tunajší obyvatelia stáli asi viac pri Košutovi, na čo poukazuje
pieseň z tých dôb, ktorú vtedy spievali:
Košut Lajoš, čo si myslel,
že si na tú vojnu išiel?
Myslel som si čo dobrého
pre sedliačka chudobného!
Náboženstvo, kostol a škola
Podľa rozprávania ľudu, ako i záznamov farského úradu dá sa zistiť, že pôvodné
obyvateľstvo tejto dediny bolo rím. kat. náboženstva vzdor tomu, že po
Tolerančnom patente cisára Jozefa II. panstvo ich nútilo k evanjelíctvu. Z toho
času asi pochodia kalichy, vyrezávané na štítoch starých domov. V starších
dobách tu býval aj Žid krčmár, ten tu býval až do prevratu v 1918.
Najstaršie zprávy nasvedčujú tomu, že Habovka bola fíliou obce Nižnej, občania
navštevovali tamojší kostol, ba aj mŕtvych tam pochovávali. Ťažkosti vzniklé
náboženskými úkonmi objasňuje v pamäti ľudu zachovalá epizodka:
Bolo to asi začiatkom 18. storočia za tuhej zimy, keď z Habovky viezli mŕtvolu
pochovať do Nižnej. Bola asi štipľavá zima, takže kočiš ani nezbadal, že za
Bielym Potokom mŕtvola zo saní vypadla. Toto zistil len po príchode do Nižnej a
teda vrátili sa ju hľadať. Medzitým však prišla silná fujavica, mŕtvolu nenašli
a nebožtík musel až do jari budúceho roku čakať na svoj pohreb.
Po roku 1750 postavili si občania drevený kostolík na mieste terajšej kaplnky
sv. Márie Magdalény. Okolo kostola bol cintorín, do ktorého pochovávali. Časť
obce, vystavaná okolo tejto kaplnky dnes žartovne sa nazýva Betlehem. Keď
obyvateľstva pribúdalo a kostolík nestačil rozhodli sa postaviť nový. Tento bol
murovaný z kameňa a tiež nebol veľký, stál na „Kamenci“ blízko riečky Studenej.
V jednu nedeľu v mesiaci júli v r. 1798 prišla náhla povodeň, ktorá kostol,
ktorý mal slabé základy zobrala, o čom sa nasledovne rozpráva:
Keď prišla povodeň, práve bola kázeň. Kňaz ani ľudia nezbadali príval vody. Voda
prišla odrazu, kostol vyvalila a kňaza s kanclom nejakú chvíľu unášala. Len
ľudia ho od utopenia zachránili.
Tento kostolík mal tri zvony, ktoré po spadnutí kostola zamúlila voda. Jeden po
nájdení dali do novej murovanej kaplnky, ktorú postavili namiesto starého
dreveného kostolíka, druhý do nového kostola a tretí menší našli až po sto
rokoch. Nový kostol začali stavať po r. 1800 zo svojho kameňa a tehly, ktorú
pálili pri zuberskom cintoríne v Plavisku pri mlyne. Stopy po tejto tehelni
zachované sú až dodnes. Kostol vystavili na južnom konci dediny, lebo mal byť
spoločný i pre súsednú dedinu Zuberec a až do týchto čias slúži obom obciam.
Spomenuté zvony počas prvej svetovej vojny vzali na delá. Zvony terajšie sú
zadovážené po prevrate 1918.
Všetky zápisy o škole z dôb počiatočných sa pri prevrate stratili. Len niektoré
údaje, ktoré si jednotliví ľudia zapamätali, boli zaznačené v školskej kronike a
spísané v r. 1923. Výťah z nich by bol asi nasledovný:
Prvá školská budova bola drevená a stála pravdepodobne na mieste starej terajšej
školy. Bola to malá budova s jednou triedou a učiteľským bytom. Jej postavenie
datuje sa dávno pred rokom 1880, pretože už spomenutého roku bola
neupotrebiteľná, takže vyučovanie bolo prenesené do súkromného domu č. p. 168. V
tejto budove vyučovalo sa až do r. 1900, kedy postavená bola murovaná
dvojtriedna škola na mieste spomenutej starej školy. Pre veľký počet detí
vystavaná bola v r. 1931 – 32 tretia trieda školy za kostolom v osobitnej
modernej budove s jedným učiteľským bytom. Budova táto pomenovaná bola podľa
habovského rodáka a kňaza v Amerike, Rím. kat. ľudová škola Andreja Pavču a
prvým správcom celej školy bol učiteľ František Mařas, ktorý v Habovke účinkoval
od 7. okt. 1921.
Prvým známym učiteľom bol Árvay. Vyučoval ešte v škole drevenej a neskoršie
chodil vyučovať i do domu č. 168 pri fare. Pôsobil tu veľmi dlhý čas a pôsobil
aj ako kantor. Na učiteľov pred ním sa nikto nepamätá, ale pravdepodobne
vyučoval tu akýsi stolár z Liptova, ktorý počas vyučovania konal aj svoje
remeslo. Dochádzka bola nepovinná, takže čítať a písať vedel málokto. Vyučovanie
bolo však vždy v slovenčine. Asi v r. 1887 boly už zavádzané slovensko-maďarské
šlabikáre, ktoré kupovala školská stolica.
Na murovanú školu dvojtriedku dodali materiál sami občania. Tehly pálili vyše
školy „na Borčiaku“, kde sa dosiaľ nachádzajú zostatky po tehelni. Hlavným
predmetom výučby bolo náboženstvo, ktoré sa vyučovalo aj v nedeľu po obede v
kostole s mládežou odrastlejšou.
Výstavba spomenutej dvojtriedky bola prevedená nákladom 173.000 Kčs. Dľa prípisu
čs. zastupiteľského úradu v New Yorku z r. 1933 nebohý rev. d. Andrej Pavčo
pôsobiaci v Amerike, čestný občan Habovský zanechal vo svojom testamente na
výstavbu spomenutej školy 10.000 am. dol. a tým sa trvale zapísal do sŕdc
habovského ľudu.
V starej škole učil učiteľ Florian Felix a Kornel Medricky, tento učil už úplne
maďarsky. Posledným učiteľom do prevratu 1918 bol Vojtech Holdoš a Konský. Počas
války vypomáhal i miestny obchodník Slušný, po odchode Konského neznáma
učiteľka, po nej Bugala a na konci Ján Magúth. Vyučovalo sa len maďarsky, tým
asi bola ľudu vštepená nenávisť ku škole, ktorú i neskoršie ťažko prekonával.
Deti učili sa všetkému naspamäť. Vysvedčenia sa nevydávali ani do roka. Spev a
telocvik sa nevyučoval, ba ani kreslenie predmetov. Z dejepisu sa po slovensky
prednášali maďarské dejiny a v zemepise sa deti oboznamovali s uhorskými
stolicami. Všetko okrem dejepisu a náboženstva sa vyučovalo po maďarsky.
Pri škole bola záhrada s ovocnými stromami, ale deti do nej chodiť nesmeli. Na
konci školského roku býval examen, na ktorý chodil vždy cirkevný škôldozorca.
Každý rok býval v Števkovke pod Brestovou majáles.
Roľníctvo
Obrábanie pôdy v starších časoch bolo veľmi primitívne. Pôda spracovávala sa len
prekopaním. Pôdy na obrábanie bolo málo, pretože väčšina chotára bola porastená
lesmi. Odlesňovanie vyžadovalo veľkú námahu a získaná pôda bola skalnatá a
hlinitá.
Začiatky lepšieho hospodárenia datujú sa asi od roku 1750, keď k obrábaniu pôdy
dalo sa používať už pluhu. Tieto však boli veľmi jednoduché, drevené kolieska i
pluh s držadlami a bukový „styk“. Železné pluhy a iné hospodárske nástroje
prišli až neskôr. Strojov okrem „sečkovice“ do prevratu však nebolo.
Za poťah bolo výlučne používané volov a kráv, len neskôr aj koní.
Chov hospodárskych zvierať zpočiatku obmedzoval sa výlučne na pasenie oviec.
Získavaním pašienkov, tento sa rozširoval aj na chov rožného statku, ktorý bol
asi strednej kvality a i jeho cena oproti iným krajom bola podstatne nižšia. S
chovom koní a ošípaných sa vôbec nezaoberali, ale ich nakupovali inde.
V poľnom hospodárstve pestované boli väčšinou zemiaky a kapusta, z obilnín ovos
a jačmeň. Neskoršie, ako na skúšku bolo pestované žito a ďatelina. Lena asi v
roku 1900 začalo sa s pestovaním aj plodín záhradných, ako mak, mrkev, i
„burgundia“.
Sená boli a sú dosiaľ strednej akosti, ako polosladké a kyslé. Lúkam nebola a
ani teraz nie je venovaná veľká pozornosť, zarastajú machom a výnos je pomerne
malý.
Z drôbeže boli chované sliepky, husi a kačky, ktorých chov sa veľmi dobre
nedaril, lebo v jeseni pre nevľúdne počasie a mnoho blata obyčajne vyhynuli.
Spočiatku bol v Habovke chovaný dobytok starého domáceho pôvodu, neskoršie bol
pomiešaný s plemenom pinzgavským. Ovce sú pôvodu rumúnskeho, ale neosviežovaním
krve tieto značne zdegenerovali. Na niektorých badať aj primiešavanie frízsko –
alpskej krve, tieto majú vlnu dlhšiu a vlnitejšiu.
Nemocný dobytok liečili svojským spôsobom, v čom sa vyznačoval niektorý občan,
ktorého považovali potom za mudrca. Pri liečení ľudí i dobytka prijímali sa aj
rady žien, „ktoré vedia porobiť“. Takéto liečenie pozostávalo zo zariekania,
okádzania a rôznych iných povier.
Že stav roľníctva v starších časoch nebol veľmi skvelý, vidno aj z toho, že tu
býval často hlad. O poslednom asi zo začiatku 19. stor. (okolo r. 1820)
zachovali sa spomienky až doteraz. Vtedy pre neúrodu boli obyvatelia nútení
variť a pripravovať za pokrmy všelijaké zeliny, napr. žihľavu a pod. Ba spomína
sa, že mleli aj bukové drevo, ktoré ešte v tej dobe rástlo na Bučníku. Piliny
miešali s múkou a zemiakmi, toto varili a jedli. Vtedy bol hlad pravdepodobne na
väčšom území, snáď v celej krajine. Rozpráva sa, že na ceste zo Zuberca na Huty
sú pochovaní žobráci, ktorí v spomínanom čase tam hladom zomreli. Vtedy v
Habovke museli vziať všetky ovce zo salaša a pozabíjať, prečo istú dobu nemali
ani salaša.
Zamestnanie obyvateľstva a doprava v obci
Hlavným zamestnaním tunajších ľudí bolo poľné hospodárstvo a chov dobytka.
Neskoršie začali sa zaoberať aj rúbaním dreva v lesoch, čo sa stalo prírastkom
ľudí dokonca hlavným zamestnaním. V starej Habovke bola aj píla, odkiaľ dosky sa
rozvážali ďalej. Drevo dopravovalo sa vozmi a saňami až do Podbiela, odkiaľ sa
pltilo. Prd prvou sv. vojnou, ľudia ktorí sa vyučili sklárstvu, precestovali
celé Maďarsko, ba i Rumúnsko a Poľsko. Ako dobrí robotníci vykonávali aj ťažšie
práce v kameňolomoch a baniach. Tieto práce vykonávali aj v Amerike, kam sa
začali sťahovať asi v polovici 19. stor. Prvý človek odtiaľto v Amerike bol istý
Ondrej Hrnčiar. Bol tam 4 roky a pracoval v uhoľných baniach. Zarábal vraj 50
centov denne. Z cesty ktorá ho stála vtedajších 80 zlatých, doniesol trojakú
morskú vodu. Svojim rozprávaním spôsobil značný rozruch a až potom začali sa
tunajší ľudia tam viacej sťahovať.
Zamestnanie žien spočívalo väčšinou v opatrovaní domácnosti a obrábaní ľanu a
konopí.
Doprava osobná a vecná bola pre zlé cesty len vozová. Častokrát pre dážde v
jeseni a sneh v zime bývali odrezaní od sveta. Cesty boli mäkké s hlinitým
podkladom, zasýpané len riečnym štrkom. Takéto opravy dopravu obyčajne len
sťažovali. Prvé cesty boli úzke, len pre jeden voz a len časom sa rozšírili na 4
– 5 metrov. Po chotári nebolo riadnych ciest, preto sústreďovali pestovanie
poľnohospodárskych plodín v jednom roku na jedno miesto a zber úrody prevádzali
naraz. Mosty cez potoky robili z nekresaného dreva, obyčajným preložením na
brehy, bez podpôr a ohrád. Neskôr, keď tieto pobrala voda, robili i škarpy čiže
„kyšky“.
Pošta bola donášaná poslom, alebo poslicou niekedy aj dvakrát týždenne z
Podbiela. Rozdeľoval ju obyčajne miestny notár a po domoch roznášala obecná
poslica.
Administratíva
Celá Orava pôvodne patrila pod právomoc sústredenú na oravskom hrade. Behom času
následkom historického a sociálneho vývoja, vyhradené boli niektoré čiastky z
tohto územia, vyňaté boli spod právomocí hradu a pridelené niektorým
pošľachteným rodinám. Na tomto území hradné panstvo malo 83 poddaných obcí,
medzi ktorými bola i Habovka. Toto nad nimi vykonávalo všetky zemepanské práva
prislúchajúce mu na základe starého stredovekého systému štátneho i sociálneho.
Zrušením poddanstva r.1848 zmenšili sa aj práva hradu a
politicko–administratívna policajná a súdna právomoc prešla na štátne orgány.
Touto organizáciou i Habovka prešla pod právomoc štátu. Vedúcim a predstaveným
obce po
r. 1848, bol vždy starosta, richtár a spravoval obec podľa svojich kvalít. Jemu
na pomoc boli niekoľkí prísažní.
Počas právomoci hradu, tento z času na čas určoval nejakú osobu, ktorá bola
prostredníkom medzi hradom a obcou. Väčšinou vykonávala úrad „lovca“ a odvádzala
deputát na hrad.
Pôvodná matrika Habovky nachádza sa v Nižnej, kde Habovka bola pridelená.
Založením fary bola prenesená do miesta a vedie sa tu od r. 1814. V r. 1895
zavedená bola aj matrika štátna a od tých čias vedie sa dvojmo.
V roku 1907 bol tu zriadený notariát a vystriedali sa tu nasledovní notári: Got,
Bezdek, Náčin, Fodor, Búchler, Botorče, boli to ľudia s rôznym vzťahom a cítením
k ľudu.
Habovka patrila pôvodne k okresu Podzámskemu, po pripojení 16 hornooravských
dedín k Poľsku, bol tento okres zrušený a celá Studená dolina pripojená k okresu
trstenskému. Župný úrad bol v Dolnom Kubíne až do roku 1928.
Prvým menom známy farár bol Sylvester. Bol pôvodom Slovák a úradné veci
vybavoval po slovensky, o čom svedčia zachovalé školské zápisnice. Účinkoval v
obci asi 30. rokov a je pochovaný v zuberskom cintoríne. Po ňom nastúpil dekan
farár Hatiar, ktorého ľud v dobe prevratovej v r. 1918 pre jeho maďarofilské
počíňanie vyhnal. Na jeho miesto prišiel hutiansky administrátor Štefan Kofrit,
rodák z Námestova, uviedol školu i kostol do poriadku a pôsobil tu do
r. 1951. Od tej doby pôsobí tu Edmund Bardoš rodák z Podbiela.
Maďarizácia v obci bola prevádzaná hlavne posledné roky pred I. sv. vojnou a vo
vojne najviac notárom Náčinom i v škole, ale bez znateľného účinku. Ľud
nepodľahol ani zvýšenému úsiliu a núteniu. Naučili sa však nenávidieť úrady a
školu ako hlavné maďarizačné pramene. Zo školy vychodili deti s menšími
vedomosťami, ako ich tam doniesli.
Okolo r. 1900, bolo v Habovke založené potravné družstvo spolu s úverným, ktoré
v r. 1926 sa osamostatnilo.
Ako inde i tu I. sv. válka nepriniesla nič dobré. Muži postupne skoro všetci
museli narukovať. Trvaním vojny trpelo a zanedbávalo sa hospodárstvo. Bieda
bezočivejšie nazerala do oblôčkov chudobnejších rodín. Ľud však bol zvyknutí na
nenáročný život a teda nepociťoval ťarchu války v celej jej sile. Najviac biedu
zapríčiňoval nedostatok mužských pracovných síl. Na výpomoc posiela sem
vtedajšia vláda ruských zajatcov. Válka vyžiadala si obete aj na ľudských
životoch a tak na rozličných frontoch položili svoje životy 18–ti muži. Ich mená
sú zvečnené na pamätnej tabuli miestneho kostola.
Sú to:
Jozef Bajdík, Štefan Filek, Ján Fúliak, Juraj Hajdučiak, Štefan Hrnčiar, Matej
Jurina, Peter Kurátor, František Lajčin, Valent Lajčin, Jozef Paškuliak, Juraj
Petrek, Ľudvík Pilarčík, Pavel Pilarčík, J. Tajer, Jozef Tekeľ, O. Vidiečan, J.
Vitanovec, Štefan Vitanovec a Tomáš Živnostka.
Habovka je položená stranou od frekventovanejších ciest odlúčená od živších
miest, bola uchránená od silnejších prevratových otrasov. Revolučný duch tej
doby sa však i tu prejavil. Vojaci, prišlí z rôznych frontov , chcejúc odstrániť
starý poriadok, sústredili svoju pozornosť a hnev na predstaviteľa moci v dedine
na miestneho notára Náčina. Zajali ho a poviazaného vodili celú noc po dedine.
Vyrabovali mu dom a len ženy uprosili mužov, aby mu darovali život. Ten však
nechcel sa ľahko vzdať svojho „panstva“, telefonoval do Tvrdošína pre vojsko,
ktoré vzbúrených chlapov zajalo, vyviedlo do Hája a tam nemilosrdne bilo.
Maďarskú eskortu v tvrdošanskom lese prepadli ozbrojení podbielania, ktorí
habovských zajatcov oslobodili. Notár nepozorovane opustil dedinu a viac sa
nevrátil.
Tieto údaje sú opísané v knihe „Slovenský prevrat“ diel III. str. 28. habovským
študentom J. Klimkom. Občania vo svojom revolučnom zápale vyplienili i školu,
vidiac v nej tiež nástroj zotročovania vtedajšieho režimu. Trvalo dlhší čas a až
za uč. spr. Fr. Mařasa sa znova zariaďovala.
Utvorenie nového štátu privítalo občianstvo s radosťou a nadšením, očakávajúc
zlepšenie svojho hospodárskeho a politického bytia. Prišlé roky však toto
nadšenie v značnej miere schladili.
Vojaci, vracajúci sa z rôznych frontov, nasýtení vojny, obohatení však živším
rozhľadom, priniesli nové myšlienky a svetonázory. Začalo sa žiť
bezstarostnejším životom, následkom inflácie bolo dosť peňazí, ľudia sa ich teda
aj ľahšie zbavovali. Pri častých zábavách tržba krčmára dosahovala aj 100.000
Kčs. Zvlášť dobre sa mali „amerikáni“, ktorí vymieňali dolár po 100 i viac Kčs.
Dobré príjmy plynuli tiež zo zamestnania v lesoch pri ťažbe a odvoze dreva a
zárobky 100 – 200 Kčs denne neboli zvláštnosťou. Hospodárske produkty boli dobre
platené, takže i práca na poli sa dobre vyplácala.
V r. 1926 bolo založené Úverné družstvo s neobmedzeným ručením. Viedli ho
vtedajší učitelia a vyvíjalo sa dobre. Občania mohli dobre prebytky ukladať a aj
výhodnejšie si požičiavať. Vklady k 1. I. 1933 stúpli na 488.040.04 Kčs a
pôžičky k tomuto dňu na 297.499.80 Kčs. Pomery poprevratové sa menili a neskôr
keď drevo strácalo odbyt za hranicami, ich zatvorením ani ľudia sa nemohli
dostať na zárobky do Ameriky a inde obrat peňazí silne poklesol. Hospodárska
kríza i tu dáva pociťovať svoju horkosť. Občania tohoto odľahlého kraja znášali
ju predsa ľahšie ako vo väčších mestách a priemyselných oblastiach, kde
dochádzalo k verejným prejavom nevôle a nespokojnosti.
V r. 1927 bola vystavaná v obci budova Lesnej správy Oravského kompossesorátu.
V r. 1931 obce Habovka, Zuberec a Or. Biely Potok vystavali notariát a prispeli
naň podľa daňového kľúča.
V r. 1932 vystavali Habovke novú školu, keďže sa zvýšil počet školopovinných
detí a podľa zákona dve triedy nestačili. Stará škola už tiež po zdravotnej
stránke nevyhovovala, vlhli v nej múry. Nová škola je riešená tak, aby v prípade
potreby mohla byť rozšírená, vzľadom k tomu, že i školská dochádzka bola zákonom
zvýšená zo 6 na 8 rokov.
V r. 1933 bola opravená vicinálna cesta Podbiel – Zuberec, avšak jej stav sa len
málo zlepšil. Následkom nedostatku studní rozšíril sa týfus zo Zuberca a
postihol časť pri Studenej.
V lete t. r. veľmi zavčasu sťahovali sa bociani do teplých krajov. Viac ako 200
odpočívalo ich na Boroch pri Brestovej a poskytli dňa 22. augusta náhodným
divákom peknú podívanú. V januári našiel jeden poľský turista svoju „bielu smrť“
pod Sivým vrchom.
V r. 1934 bol v Habovke zbúraný dom Živnostkov, ktorý bol pravdepodobne
postavený pri založení obce. Dňa 17. júla prišla veľká povodeň, ktorá
postrhávala všetky mosty na Studenej, ich oprava trvala až do novembra. Zničená
bola tiež lesná železnica Podbiel – Brestová, ktorá bola len v r.1933 dokončená.
Rok bol bohatý na politické udalosti vo svete. V Rakúsku bol zavraždený kancelár
Dollfuss, v Číne Japonci utvorili nový štát Maučukno a dostali sa tak na Ázijskú
pevninu, dňa 9. okt. v Marseille bol zavraždený juhoslovanský kráľ Alexander I.
V r. 1935, 19. mája boli voľby do poslaneckej snemovne a senátu, 26. mája do
okresu a krajského zastupiteľstva. Rečníci strán mnoho sľubovali. Koncom júna
bol opravovaný a spresňovaný kataster obce dvomi zamestnancami kat. merníckeho
úradu v Dol. Kubíne. Bola veľmi dobrá úroda sena a neobyčajná úroda zemiakov. V
jeseni bola prvá väčšia akcia výsadby ovocných stromkov, ktoré boli so sľavou
zakúpené v Širokej. Akcie sa zúčastnili i žiaci školy, ktorí vysadili 50 ks.
sliviek pod Stasovkou.
V r. 1936 bol prevedený prvý kurz varenia, na ktorý chodili dievčatá doobeda a
staršie ženy večer. Kurz mal úspech, čo snáď prispeje k rozšíreniu jedálneho
lístka oravskej kuchyne.
Kultúrny život sa upravuje hraním divadiel, jednak školských detí i dospelých.
Školské deti zahrali hry: „Princ Jano“, „Vianoce chudoby“ hasičský sbor nacvičil
a zahral s úspechom divadelnú hru „V službe lásky“. „Deti veľkej lásky“ bol
názov filmu, možno prvého, ktorý bol nakrútený v našich horách. V lete bola
upravovaná a valcovaná cesta smerom zo Zuberca do Podbiela. Obec zakúpila novú
striekačku od fy. Chotebor z Brna za 22.500 Kčs, pretože stará naprosto
nevyhovovala. Hospodárska kríza stále ešte trvá.
V r. 1937 badať u našej mládeže záujem o zimné športy, mnoho detí má lyže a plne
využívajú naše jedinečné podmienky pre tento šport. V utorok 9. marca zbehla v
Roháčoch lavína, ktorá zasypala turistu z Brna. Kultúrny život sa vyvíja, na
všetkých slávnostných príležitostiach vystupujú školské deti s programom. Školu
opúšťa staručký učiteľ J. Konfal, ktorý vyučoval 58 rokov a pamätal časy, keď sa
vyučovalo len cez obed, lebo žiaci doobeda a poobede pásli dobytok. Stav vkladov
v úv. družstve činil 354.910.10 Kčs k čomu bolo pripísané 11.596.55 Kčs úrokov,
spolu teda k 1. I. 1938 366.506.65 Kčs. Stav pôžičiek činil 220.144.- Kčs, čo
vyplýva z hosp. situácie.
Začiatkom septembra 1938 vystúpil Hitler s požiadavkou, aby Československo
odstúpilo Nemecku pohraničné územie. Zároveň britská a francúzska vláda
naliehala na Československo, aby vyhovelo požiadavkám Hitlera. Čsl. vláda na
čele s Dr. Benešom oznámila, že pristupuje na požiadavky Hitlera, čo vyvolalo
medzi ľudom veľké pobúrenie. Čsl. vláda sa podrobila potupnému diktátu.
Československo stratilo takmer tretinu svojho územia a 33 % všetkého
obyvateľstva. V novembri bolo ďalej od Slovenska odtrhnuté široké pohraničné
pásmo a pripojené k Maďarsku. Poľsko obsadilo časť Tešínska a niekoľko osád na
severnom Slovensku. Bola rozpustená komunistická strana. Komunistických
poslancov zbavili mandátov a kom. tlač zastavili.
Dňa 14. marca 1939 sa pod vplyvom fašistického Nemecka odtrhlo Slovensko od
republiky. Čechy a Morava sa stali nem. protektorátom. Po tejto okupantskej
akcii obrátili sa nem. fašisti proti Poľsku. Zle vyzbrojené, padlo Poľsko za
niekoľko dní. Nem. armáda rýchlo postupovala a ohrožovala záp. Ukrajinu a záp.
Bielorusko. V apríli 1940. hitlerovské vojská prepadli Dánsko a Norsko, v máji
vnikli do Holandska, Belgicka a Luxemburska. Francúzsko padlo bez toho, že by
bolo plne využilo svoje vojenské sily.
Dňa 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko napadlo Sov. sväz. Keď Sov. sväz vstúpil
do vojny, národy žijúce pod jarmom nem. fašizmu naplnila nová viera a istota vo
víťazstvo nad hitlerovským útlakom. Druhá svetová vojna mala pre existenciu
všetkých národov osudový význam. Hrozilo im zotročenie a údel koloniálnych
národov.
1945 – 1948
Udalosti za Slovenského národného povstania
Front, ktorý sa približoval k hraniciam Slovenska prinášal zo sebou neustále
povolávanie záložníkov do vojenskej služby. 17. apríla 1944 boli povolané
odvodné ročníky 1937 a 38 v počte 6 chlapov z našej obce a postupne boli
povolávané staršie ročníky, čo vyvrcholilo v Slov. národnom povstaní a 1. sept.
mobilizáciou boli povolaní muži do 40 rokov. Vojaci boli zasadení do bojov proti
Nemcom v priestore Trstená a Dol. Kubín. Po postupnom rozbití týchto
povstaleckých vojsk sa muži vracali domov. Nevrátil sa len občan Alojz Greš
narodený v r. 1914, ktorý bol Nemcami zastrelený v Žiarskej doline.
Prvý raz prišli Nemci do obce 20. septembra 1944. Sovietski partizáni prišli 8.
novembra, ktorí po jednodennom oddychu premiestnili sa do Zuberca. 10. novembra
ubytovali sa v obci hlavne „Za vŕškom“ i slovenskí partizáni, z ktorých dvaja
padli na súsednom chotári obce Zábiedovo. Jeden z týchto dvoch bol Zuberčan.
Dňa 12. novembra podnikli Nemci útok na Habovku a Zuberec. Pri týchto bojoch
bola ranená i žiačka tunajšej školy Agneša Jandurová, ktorá zraneniu po pár
dňoch podľahla. Partizáni sa stiahli do blízkych Roháčov a do obce vysielali
svoje hliadky. Dňa 15. novembra prišli Nemci preoblečení do civilných šiat a
zastrelili troch partizánov a 2 kone v blízkosti Lesnej správy. 19. novembra
prišli znova a nariaďovali evakuáciu. Čiastka občanov aj s dobytkom sa
odsťahovala do Or. Bieleho Potoka. K vážnejším bojom došlo až 5. decembra o
budovu Lesnej správy v ktorej boli usadení Nemci. V priebehu bojov, ktoré trvali
až do noci bol zastrelený občan Ján Tekeľ a päť partizánov. Nemci Lesnú správu v
noci opustili.
Dňa 8. XII. podnikli silné nemecké jednotky akciu do Roháčov ktorej výsledkom
bolo vypálenie tamojších chát a hájeniek.
Dňa 29. januára 1945 prišli väčšie nemecké frontové jednotky, nakoľko sa front
približoval do chotára obce. V celej obci boli ubytovaní vojaci s trénom, čím
trpelo obyvateľstvo, ktoré muselo zásobovať potravinami a krmovinami. Pričinením
tejto nedobrovoľnej návštevy zväčšovala sa núdza potravín. Občania boli Nemcami
nútení zúčastňovať sa pri zákopových prácach vo frontovej línii. Dovŕšením bolo
dňa 18. februára odvlečenie 43 mužov do Turč. Martina. Títo boli najprv strážení
v kasárňach, neskôr zaraďovaní do pracovných útvarov. 1. marca nemecké jednotky
boli vystriedané inými, ktoré však tiež brali mužov na zákopové práce a
donášanie munície na Skorušinu. 15. marca tieto jednotky vystriedali Maďari,
pracovná povinnosť sa však týmto nekončila. 28. marca bolo počuť z frontu silnú
delostreleckú paľbu, pravdepodobne pokus Č.A. o prelom. Maďarom na pomoc museli
príjsť aj Nemci, no silnému tlaku sovietskych vojsk už nemohli odolať. Občania
hľadali záchranu v pivniciach. Boje na kat. území obce trvali štyri dni. 1.
apríla prišli do obce sovietsky vojaci, ktorí sa tu zdržali do 6. apríla.
Košický vládny program splnil svoje poslanie. Rýchlym tempom pokračovalo
oslobodzovanie republiky. 9. mája Nemci úplne kapitulovali na všetkých frontoch.
Občania prijali tento moment s veľkým uľahčením a uspokojením. Na základe
rovnosti medzi Čechmi a Slovákmi utvorená bola nová samostatná Československá
republika. Vyhlásením mobilizácie vojakov od r. 1910 a dôst. v zálohe od r. 1900
narukovalo 21 mužov. Pretože vlaky nepremávali, šli vojaci na vozoch až do
Sučian.
Voľby do MNV boli prevedené už 8. apríla a predsedom bol zvolený inž. Zoltán
Kubinec.
Rok 1946 priniesol do politického života občanov mnoho nového. 26. mája boli
prevedené voľby do Ústavodárneho národného zhromaždenia v budove nár. školy. V
jeseni boli občania rozrušení zprávami, že v horách za zdržujú tzv.
„benderovci“. Títo navštívili tunajšiu aj susednú obec dňa
5. X. a hneď nato prišla do obce vojenská jednotka, ktorá tu zostala až do
budúceho roku. Po krátkej dobe chýry o benderovcoch utíchli. Vojakov v máji 1947
vystriedali členovia SNB, ktorí bývali v Zuberci do októbra 1947.
Napätá politická situácia dosiahla vrcholu vo februári 1948, kedy časť reakčných
ministrov, ktorá podala demisiu, ukázala svoju zradnú tvár. Ľud vedený
Komunistickou stranou skoro si uvedomil nebezpečenstvo, ktoré pripravovali
zradní ministri a preto dal sa na cestu, ktorú mu ukázala Komunistická strana.
Február 1948 zaistil pokojnú budúcnosť a blahobyt ľudu.
Miestny národný výbor
V týchto rokoch vystriedali sa vo funkcii predsedu, inž. Z. Kubinec, Jozef
Pilarčík a Viktor Hajdučiak.
Hospodárske pomery
Koncom januára 1945 priblížil sa front, následkom čoho prišla do obce silná
nemecká jednotka, ktorá obec doslovne vyrabovala. 3. februára musel každý gazda
odovzdať 16 l ovsa. 5. februára sa odovzdávalo seno a slama. 7. februára
nariadili zhromaždiť všetky kone, z ktorých zobrali takmer všetky, ponechali len
staré a choré. Obec musela odovzdávať denne 1 kg masla, 30 vajec a týždenne 5
sliepok. Nákup potravín nebol možný, lebo obchody boli pozatvárané. Ľudia
chodili za potravinami až na juž. Slovensko. Zásobovanie obyvateľstva začalo až
v druhej polovici r.1945, kedy bola prideľovaná múka, cukor, slanina a konzervy.
V r. 1946 potraviny sa vydávali na prídel. Zakáľačky boli len na povolenie.
Nedostatok sa zvlášť prejavoval v látkach a topánkach. Prídel múky bol malý,
zapríčinený neúrodou, čo zvyšovalo ceny na čiernom trhu. Na látky a obuv bol
tiež zavedený prídelový systém.
V r.1948 prídely boli obstojné. Obyvateľstvo bolo riadne zásobované múkou,
cukrom, masťou, mydlom atď. Látky boli stále na body. 27. okt. 1948 na všeobecnú
radosť občanov bola otvorená autobusová linka Tvrdošín – Zuberec, čo veľmi
uľahčilo obyvateľstvu styk s okresným mestom.
Zdravotný stav
Obec patrila do lekárskeho obvodu Tvrdošín, čo veľmi sťažovalo včasnému
lekárskemu ošetreniu nemocných. Behom týchto rokov vyskytli sa ojedinelé prípady
týfu. U detí sa značne rozšíril mums a v r. 1947 svrab. Osobná hygiena je na
veľmi nízkom stupni a osveta zvlášť na tom úseku bude mať mnoho práce.
Stavebný ruch
Po skončení vojny, boli obnovené len mosty, ktoré ustupujúca nemecká armáda
zničila. Občania sa venovali oprave domov, ktoré boli najviac poškodené.
Novostavby v obci nevidieť. Dá sa predpokladať, že je to nedostatkom materiálu a
peňazí.
Školstvo
V obci bola trojtriedna ľudová škola. Do meštianskej školy chodili žiaci do
Tvrdošína. Vyučujúcimi na ľudovej škole boli: Ján Paluga, Klementína Palugová a
Ján Magerčák. V zmysle šk. zákona z r. 1948 bola zriadená v obci stredná škola
pre žiakov z Habovky, Zuberca a Or. Bieleho Potoka.
Kultúrna činnosť
V r. 1948 v obci bola založená Miestna osvetová rada, ktorá prevzala celé
kultúrne vedenie obce. Za ref. MOR bol menovaný Peter Jurčí, ktorý pôsobil na
MNV. Kultúrna činnosť začala sa v tomto roku sľubne rozvíjať. Bola uskutočnená
oslava 30. výročia Sov. armády, oslava odhlasovania nového školského zákona,
1.máj, Slov. nár. povstanie, vznik ČSR. Nacvičené a odohraté 5 bábkových
divadelných hier, tiež divadelná hra „Nevesta zo žalára“ a štyri tanečné zábavy.
Mládež, zvlášť mužská, je takto pripútavaná k ušľachtilejším druhom zábavy.
Počasie
Zima v r. 1948 bola stála a dosť silná. Sneh trval do konca marca. V apríli ešte
znova napadol, nemal však dlhého trvania. Teplé počasie zodpovedajúce miestnym
drsným poveternostným podmienkam trvalo až do konca septembra. Prvý sneh napadol
25. novembra, čím sa značne schladilo.
Rok 1946. Začiatkom januára boli mrazy, ale už 10. jan. sa oteplilo a prišiel
odmäk. Po tomto opäť nastalo ochladenie a zima so snehom trvala až do marca.
Začiatkom apríla sa značne oteplilo, avšak ku koncu mesiaca bývali dosť silné
snehové prehánky. V polovici mája bol silný mráz, ktorý poškodil priesady,
ovocné stromy v kvete a zemiaky. Oteplenie potom trvalo do 13. júna. Júl a
august bolo veľmi pekne a teplo. Prvý sneh na vrchoch sa objavil 6. októbra. Od
polovice novembra do začiatku decembra bolo pomerne teplo, potom prišlo silné
ochladenie a takéto počasie trvalo do konca roka. December bol bez snehu.
Rok 1947. Začiatkom januára udreli silné mrazy, ktoré dosahovali až – 26 °C.
Mrazy trvali takmer bez prestávky až do konca februára. Chladné počasie bolo aj
v marci do prvej polovice apríla. V druhej polovici apríla sa značne oteplilo a
a teplé počasie trvalo až do začiatku júna. Jún takmer celý pršalo, niekedy aj
dvakrát cez deň. Júl a august bolo veľmi pekne a teplo. Prvý sneh napadol 18.
októbra, trvalý až v polovici decembra.
Rok 1948. Prvá polovica januára bolo studené počasie, potom však prišiel odmäk.
Toto oteplenie trvalo do 11. februára, kedy sa značne ochladilo. Koncom marca
častejšie padal sneh. Apríl do polovice bol daždivý. Začiatkom júna boli silné
celodenné dažde. Studená a Blatná sa silno rozvodnili, zaplavili a zaniesli
štrkom polia, narušili hradskú a postrhávali mosty. Začiatkom júla sa silno
schladilo a na vrchoch sa objavil sneh. Potom sa oteplilo a pekné počasie trvalo
do polovice augusta. 14. augusta sa silno schladilo a chladné počasie trvalo do
začiatku septembra. 13. novembra napadol prvý sneh.
Opatrenia sociálne a pracovné
Slov. národná rada dňa 23. augusta 1945 vydala nariadenie v ktorom medziiným je
zabezpečenie dôchodkom starých a práceneschopných občanov. Toto veľkorysé
počínanie našej ľudovodemokratickej vlády bolo prijaté s uspokojením. Starci do
tej doby boli odkázaní len na milosť svojich detí, alebo príbuzných.
1949 – 1950
Po februári 1948 celé naše hospodárstvo sa začalo uberať novým smerom.
Nasledovala už systematická budovateľská práca na poli zásobovania, úspešného
dokončenia dvojročného plánu a príprava k prvej päťročnici. Takmer každý deň
prinášal niečo nového, čo pred februárom nemohlo byť uskutočnené pre zhubnú
činnosť reakcie. Celý rad nových zákonov a opatrení ukázal novú, správnu cestu,
ktorou sa treba uberať, keď chceme vybudovať socializmus.
Miestny národný výbor a jeho činnosť
Predsedom MNV bol Juraj Taraj, pozdejšie Karol Vidiečan, ktorý dovtedy bol
predsedom MAV. Obvodným tajomníkom bol Tibor .
Miestny národný výbor si plne uvedomil svoje poslanie v obci a stal sa skutočným
nositeľom a vykonávateľom moci.
Občania prijímali zákony a nariadenia v tom zmysle, ako im ich podávali
funkcionári MNV. Zákon o zavedení jednotnej roľníckej dane veľmi prispel k
zjednodušeniu daňového systému v pôdohospodárstve a občania zaujali k nemu
kladný pomer. Podľa vládneho nariadenia zo dňa 25. januára 1949 na zaistenie
rozvoja pôdohospodárstva ako aj zvýšenia životnej úrovne ľudu uzavieral štát
každoročne s jednotlivými roľníkmi zmluvy o dodávke pôdohospodárskych výrobkov.
Roľníci chodili uzavierať a podpisovať zmluvy na Miestny národný výbor.
Kontingenty v rastlinnej a živočíšnej výrobe boli splnené a pri niektorých
produktoch napr. zemiakoch až prekročené.
Aby roľníci poznali výhody spoločného hospodárenia bol zriadený prípravný výbor
JRD, ktorý si vzal za úlohu vypracovanie plánu postupu práce pre založenie JRD.
Prípravnému výboru obcí Habovka a Zuberec bol dňa 16. okt. 1950 pridelený
premietací prístroj, ktorý odovzdal občanom za Povereníctvo pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy Dr. Tatar. Prípravný výbor JRD, zaistil pre zveľadenie lúk a
pastvín preoranie celého Borčáku. Prácu si prezrel sám povereník
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy súdruh Michal Falťan. Občania potom zotrvali
v niekoľkohodinovom priateľskom rozhovore so súdruhom povereníkom. Zákonom z 5.
mája 1948 boli znárodnené výčapné a ubytovacie miestnosti. V obci bol to
hostinec, ktorého majiteľom bol Emil Hruboš a obchod, ktorého majiteľ bol Ondrej
Vidiečan.
Kultúrne pomery
V obci za obdobie bola nacvičená a zahratá divadelná hra: Kamenný chodníček a
Hriešnica. Boli prevedené tieto oslavy a pietne spomienky: 25. výročie smrti V.
I. Lenina, oslava Februárového víťazstva, oslava československo – poľského
priateľstva, československo – rumunskeho priateľstva, deň matiek, oslava 28.
októbra, Októbrová socialistická revolúcia, 70. výročie narodenín J. V. Stalina,
spomienka na V. I. Lenina z príležitosti jeho 80. výročia narodenín, Deň
víťazstva, 30. rokov Pravdy a Rudého práva, Deň československej armády.
Prednášky: Týždeň lesov, Týždeň slov. knihy, Stalinský plán pretvorenia prírody,
Slovenský ľudový umelecký kolektív, Jednotné roľnícke družstvo.
Rôzne akcie: zahájenie kurzu ruštiny, nábor do ČSM, balíčková akcia pre vojakov,
nábor do JRD, propagácia Stalinových spisov, výstava sov. knihy a tlače, týždeň
mierového výkupu zemiakov, štafeta vďaky k 33. výročiu Októbrovej revolúcie.
Filmy: Katka, Zdenka Razin, Jánošík, Muž statočného srdca a iné. Tanečných zábav
a večierkov bolo spolu 6.
Organizácie a ich činnosť
Dňa 7. decembra 1949 bol prevedený nábor do ČSM. Prihlásilo sa spolu 19 chlapcov
a dievčat. Za predsedu bol zvolený Peter Jurčí, ktorý mal najväčšie zásluhy na
založení skupiny ČSM. Tým, že bola založená skupina ČSM, odpútali sa najmä mladí
chlapci od dlhého vysedávania v krčme a bolo ich možné získať pre šľachetnejšie
cele. Mládež dostala miestnosť bývalého hostinca, v ktorej bola zriadená aj
ľudová čitáreň. Schôdzky sa konali pravidelne a boli na úrovni.
7. novembra 1949 zasadal prípravný výbor Sväzu československo – sovietskeho
priateľstva, ktorý rokoval o možnostiach pre založenie odbočky SČSP. Prípravný
výbor započal s náborom. Bolo získaných 36 členov. Za predsedu bol zvolený Jozef
Trenda, riaditeľ Správy štát. lesov. Na schôdzkach SČSP hovorilo sa o živote a
práci sovietskeho ľudu pri budovaní komunizmu, o veľkých úspechoch pri
pretváraní prírody, o sovietskom umení, školstve, starostlivosti o zdravie
pracujúcich, čím sa prehlbovala láska k Sovietskemu sväzu – nášmu najlepšiemu
priateľovi a osloboditeľovi. Mládež prejavila záujem aj o šport a 7. októbra
1950 bola založená miestna sokolská jednota. Mládež pracovala na vybudovaní
volejbalového ihriska a prácu úspešne dokončila. Bolo odohratých niekoľko
priateľských zápasov so susednými jednotami.
Stavebné pomery
Obec až do roku 1949 bola bez elektrického prúdu. V domácnostiach sa svietilo
iba petrolejovými lampami. Tým trpelo obyvateľstvo nielen doma, ale taktiež
nemohlo rásť kultúrne, nakoľko nebolo možné premietať filmy, atď. V obci bola
prevedená elektrizácia a 28. apríla 1949 rozsvietili sa po všetkých
domácnostiach žiarovky. Od tej doby začalo prichádzať do obce putovné kino a
taktiež sa premietali filmy na vlastnom premietacom prístroji. Tým sa začala
značne zvyšovať kultúrna úroveň nášho ľudu, ktorý sa hojne zúčastňoval všetkých
kultúrnych podujatí v obci. Súkromné stavby sa taktiež prevádzali. Bol postavený
dom pod č. 43 a 170.
Počasie
V januári 1949 bola tuhá zima, snehu napadlo veľa a čiastočné oteplenie nastalo
až v apríli. V apríli bolo premenlivé počasie s častými snehovými preháňkami. V
máji sa počasie ustálilo a do konca júna bolo veľmi pekne. Celý júl do polovice
augusta bolo daždivo. Koniec augusta, september a október bolo teplo a pekne.
Dňa 29. októbra napadol prvý sneh a začali mrazy. Sneh nemal dlhé trvanie.
Koncom novembra napadol druhý sneh, ktorý sa tiež dlho neudržal, ale sneženie s
dažďom trvalo až do polovice decembra. Až 18. decembra začal padať veľký sneh,
ktorý už zostal. Zima v roku 1950 bola pomerne slabšia ako iné a okrem
niekoľkých menších mrazov trvala krátko. Snehu bolo veľmi málo a už koncom marca
sa započalo s jarnými prácami na poli. Leto bolo pomerne suché a úroda
priemerná. Jeseň bola teplá a hospodársky priaznivá. Prvý sneh napadol v
októbri, ale udržal sa iba na vrchoch. Stálejší sneh na doline napadol až 19.
dec.
Zdravotné pomery
Za obidva roky sa nevyskytli nákazlivé choroby v epidemickom rozšírení. Okresný
národný výbor, referát práce a sociálnej starostlivosti prejavil záujem o
výchovu detí v novom duchu a v decembri v budove Miestneho národného výboru bol
zriadený detský útulok pre deti do šiestich rokov. Deťom bola venovaná patričná
starostlivosť po výchovnej a hygienickej stránke. Strava pre deti bola výdatná a
jedálny lístok bol zostavovaný s ohľadom na kalorickú a vitamínovú hodnotu.
Správkyňou bola Mária Lukešová.
Štatistika obyvateľstva
Narodilo sa: chlapcov dievčat spolu
1949 12 11 23
1950 13 15 28
Zomrelo: mužov žien spolu
1949 8 3 11
1950 5 4 9
(Zdroj: Kronika obce Habovka, spracovala Oľga Haláková,
kronikárka obce, neprešlo jazykovou úpravou)
|
